Kosovo - latinsky Cossovo, Cossobus, Merulae, srbsky Kosovo, albánsky e Kosovës je srbské historické územie na Balkánskom polostrove, ktorá je integrálnou súčasťou dnešnej Srbskej republiky. Kosovo a Metohija je srbské územie, ktoré je dnes toho času pod cudzou okupáciou. Táto srbská provincia Kosovo a Metohija má rozlohu 10.887 km².

Územie Kosova a Metohije bolo od samého počiatku v celom stredoveku i novoveku, i v modernej dobe 19. a 20. storočia vždy súčasťou srbského štátu. Vzhľadom k nehostinnosti územia Kosova a Metohije toto územie pôvodne nebolo osídlené. Prví ľudia na územie Kosova a Metohije prišli až v rámci celoeurópskeho takzvaného sťahovania národov v šiestom storočí po Kristu. Tímito prvými ľuďmi, ktorí v šiestom storočí po Kristu prišli na územie do tej doby nikým neobývaného teritória Kosova a Metohije boli z východu prichádzajúci starí Slovania - predkovia dnešných Srbov.

V  8. až 12. storočí bolo srbské Kosova a Metohija súčasťou srbského ranne feudálneho štátu s centrom v srbskej Raške a potom priamo zjednoteného stredovekého Srbska. Raška sa stala jedným s centier tvoriaceho sa srbského ranne feudálneho stredovekého štátu. Bolo to územie v povodí hornej Driny a Západnej (Srbskej) Moravy. Kosovo sa preto plným právom odjakživa pokladá za kolísku prvej srbskej ranne stredovekej štátnosti ako i za kolísku prvého srbského ranne stredovekého pravoslávia.

Prví Albánci na územie Kosova a Metohije prichádzajú až na prelome 17. a 18. storočia. Toto sťahovanie albánskeho obyvateľstva z albánskeho teritória na územie Kosova a Metohije organizovala z politických dôvodov okupačná turecká štátna správa, pretože títo Albánci boli v tej dobe už poislámčení, a teda na rozdiel od kresťanských, pravoslávnych Srbov, v ktorých turecká štátna moc videla potencionálnu "piatu kolónu" pravoslávneho Ruska, ktoré bolo v tej dobe z pohľadu tureckej Osmanskej ríše najnebezpečnejším nepriateľom, ktorý priamo vojensky ohrozuje samotnú existenciu tureckého osmanského štátu; naproti čomu Albánci ako moslimovia patrili k plne lojálnemu obyvateľstvu tureckej Osmanskej ríše, ktorým preto Osmanská ríša plne dôverovala, a mala v nich na miestnej úrovni v Kosove a Matochiji na rozdiel od Srbov svoju politickú oporu.

Počet obyvateľov tejto srbskej provincie Kosovu a Metohije pred začiatkom vojenskej agresie USA a ich pätolizačských lokajov zo samozvanej reginálnej teroristickej zločineckej organizácie NATO proti Juhoslávii s cieľom odtrhnúť Kosovo a Metohiju od Juhoslávie i Srbska v roku 1999 malo zhruba 2 milióny obyvateľov - Srbov, ale i Rómov, Turkov, Albáncov, Chorvátov, Rusov, Grékov, Židov, Makedoncov, Bulharov, Talianov, Nemcov a asi dvoch desiatok príslušníkov ďalších národnostných menšín a etnických skupín.

Zatiaľ čo ale táto juhosrbská provincia Kosovo Metohija bola do roku 1999 silne multietnickým regiónom, dnes v roku 2009 po desiatich rokoch okupácie zo strany USA a ich pätolizačských satelitov spojených s veľmi intenzivnými etnickými "čistkami" v tejto okupovanej juhosrbskej provincii Kosovo a Metohije od nealbánskeho obyvateľstva, k čomu dochádzalo a i naďalej dochádza s tichým súhlasom a plnou podporou od orgánov Európskej únie, USA a ďalších západných krajín, v dôsledku čoho je dnes v roku 2009 dnešná juhosrbská provincia Kosovo a Metohija po desiatich rokov tejto barbarskej okupácie už takmer "dokonale etnicky vyčistená" od nealbánskeho obyvateľstva, a teda dnes v dôsledku toho takmer úplne už homogénne albánska.

Doslova priemyselné vyvraždovanie srbského a iného nealbánskeho obyvateľstva Kosova a Metohije, ktoré krvaví fašistickí masoví beštiální vrahovia a hrdlorezi nestihli v úplnosti dokončiť v rokoch hororovej krvavej hrôzovlády v rokoch 1941 až 1944, dokončujú dnes s tichou podporou USA a západu ich lokaji z radov kosovskoalbánskych teroristov, hrdlorezov, vrahov a zločincov vykonávajúci na objednávku pre Európsku úniu, USA a ich satelitov v Kosove a Metohiji túto krvavú "špinavú prácu", ktorej sa bez obalu pravým názvom hovorí jednoducho "genocída civilného obyvateľstva" !!!

V dnešnom Kosove sa s príchodom každej jari rovina medzi Vučitrnom a Prištinou odieva do svojho tradičného krvavočerveného šatu. Kam oko dohliadne, je krajina posiata zvláštnym druhom divorastúcich pivoniek, nazývaných kosovskosrbsky "božur".

Podľa legendy tieto kvety vraj vyrastajú z krvi udatných srbských kresťanských bojovníkov, ktorí pred viac ako šesťsto rokmi položili svoje životy v bitke proti Turkom práve tu v samom srdci vtedajšieho Srbska na Kosove, a to konkrétne práve tu na Kosovu Poli, kde v tejto bitke pri obrane svojej srbskej vlasti padol i samotný srbský car Lazar.

Táto bitka na Kosove Poli, ktorá sa skončila porážkou srbských kresťanov udatne brániacich svoj srbský štát a kresťanskú vlasť pred tureckými dobyvateľmi sa časom stala legendou…

Dňa 15. júna 1389 sa na Kosovom poli rozhodovalo o osude stredovekého Balkánu. Proti sebe tu stála koalícia srbských kresťanských kniežat pod vedením srbského cara Lazara, vládcu moravského Srbska, a turecké vojsko na čele so sultánom Muradom I.

Ešte pár desiatok rokov predtým takmer nikto v Európe nevedel o malom, no čoraz rozpínavejšom emiráte osmanských Turkov. Teraz ich armáda, oveľa početnejšia a zocelenejšia takmer nepretržitou sériou víťazstiev, stála v samom srdci stredovekého Srbska na Kosovom poli.

Nastávajúci boj so silným súperom neveštil pre srbského cara Lazara a jeho kresťanských spolubojovníkov nič dobré.

V 14. storočí by sa na Balkáne sotva našiel niekto, kto by mohol aspoň pribrzdiť valiaci sa kolos disciplinovaných a na všetko odhodlaných tureckých vojsk:

Niekdajšia dominantná mocnosť na polostrove, kresťanský srbský štát, sa po smrti cara Štefana Dušana roku 1355 rýchlo rozpadala na množstvo nezávislých kniežatstiev.

Byzantská ríša bola oslabená sériou občianskych vojen a uzurpácií a jej cisári ovládali už len malé územie v blízkosti hlavného mesta Konštantínopol.

Po smrti bulharského cára Ivana Alexandra (1331 — 1371) sa na tri časti rozpadlo aj Bulharsko, takže ani ono už nemohlo predstavovať pre Turkov vážnejšiu hrozbu.

Vnútorný rozvrat, nestabilita, permanentné konflikty, trvalá vzájomná nedôvera v kresťanských štátoch, to všetko uľahčovalo postup tureckých vojsk na Balkáne:

Byzantskí cisári oddávna využívali Turkov ako nájomné, žoldnierske oddiely. V rokoch 1342 — 1354 prebiehala medzi legitimným byzantským cisárom Jánom V. Palaiologom a vlastizradcom Jánom Kantakuzenom vojna. V priebehu nej Kantakuzen rozohral s Turkami nebezpečnú hru — povýšil ich na svojich hlavných spojencov a umožnil im tak vstúpiť na Balkán. Už v roku 1354 sa do tureckej moci dostala pevnosť Galiopol - dnes Gelibolu v Turecku, čím si Turci vytvorili predpolie na následnú expanziu do západných častí balkánskeho polostrova.

Ohrozené bolo predovšetkým územie Macedónska, kde po rozpade Srbskej ríše vládol kráľ Vukašin a jeho brat Uglješa, ktorý mal vysoký byzantskýpanovnícki titul "despot", ktorý mu udelil byzantský cisár. V tej dobe bola totiž Byzanc prakticky už teritoriálne obmedzená iba na svoje hlavné mesto Kosntantinopolis, a pretože im v tej dobe už doslova a do písmena "išlo o krk", tak v smrteľnom nebezpečenstve a ohrození samotnej existencie Byzantskej ríše v stave najvyššieho zúfalstva poslední byzantskí cisári doslova rozdávali vysoké byzantské tituly všetkým kresťnským vladárom v okolí, aby si tým zaistili ich priazeň s nádejou, že im možno vojensky prídu na pomoc až pre Konstantinopol "bude najhoršie".

Obaja panovnícki srbskí kresťanskí súrodenci - kráľ Vukašin i jeho brat Uglješa sa v roku 1371 zrazili v boji v nevšťastnej bitke "na Marici", respektíve v onom roku 1371 sa pri obci Črnomen, ležiacej pri rieke Marici, odohrala nevšťastná bitka, v ktorej bohužiaľ zahynulo takmer celé kresťanské srbské vojsko ako aj obaja panovnícki bratia.

Temná moc osmanských Turkov sa tak posunula hlboko až do vnútrozemia Macedónska.

Jednu jeho časť Turci okupovali priamo a druhú dočasne zatiaľ prenechali synovi kráľa Vukašina Markovi ako vazalovi. Závažným dôsledkom marickej bitky bol aj ten fakt, že tureckú nadvládu v podobe vazalskej závislosti museli uznať okrem Markovho panstva v Macedónsku aj Byzancia a Bulharsko.

Srbský kresťanskí car Lazar, pán samotného Srbska, sa preto musel na rozhodujúce stretnutie s Turkami pripravovať.

Keďže od západných štátov sa vojenská pomoc nedala očakávať, mohol srbský kresťanský car Lazar počítať iba na svojimi srbskými spojencami, spriaznených s cárom Lazarom dynastickými zväzkami.

Jedným z nich bol aj jeho najvernejší a najudatnejší srbský kresťanský spoluvládca z Kosova Vuk Branković, na čom nič nemení ani ten fakt, že o mnoho storočí neskôr Vukovi Brankovićovi v ľudovej slovensnosti a poézii 19. storočí bola v ostrom rozpore s historickou pravdou prisúdená záporná úloha zradcu a zbabelca, hoci v skutočnosti bol to paradoxne práve naopak Vuk Branković, ktorý v boji na srbskej strane ako jediný v bitke na Kosovu poli dokonca dosiahol nad Turkami aj dielčieho víťazstva na svojom úseku bojiska. Ba dokonca bolo to práve vďaka vojsku Vuka Brankovića, ktorý v bitke na Kosovu poli sa nachádzal na pravom krídle srbských kresťanských vojsk a vďaka ktorému si i celé srbské kresťanské vojsko v bitke na Kosovu poli po dlhý čas takmer až do tragického konca na pravom krídle srbských kresťanských vojsk udržiavalo v boji miernu prevahu nad Turkami. To však ale v konečnom dôsledku nebolo nič platné, pretože Turci mali zase naopak drvivú prevahu v bitke na Kosovu poli jednak na ľavom krídle, kde boli najmä srbské kresťanské oddiely, ktoré z Bosny poslal tamojší srbský kresťanský vládca Tvrdko, kde tomuto srbskému kresťanskému vojsku od srbského kresťanského vládcu Tvrdka z Bosny ako vojvodca velil Vlatko Vuković; a taktiež Turci mali tiež prevahu v bitke na Kosovu poli aj v samom strede, kde sa nachádzal zo svojím vojskom samotný srbský kresťanský car Lazar. A tak v dôsledku porážky srbských bosenských kresťanských vojsk Vlatka Vukovića i samotného srbského kresťanského vojska cara Lazara na celkovom výsledku biky na Kosovu poli nemohli nič zmeniť ani dielčie vojenské úspechy udatného srbského kosovského kresťanského vojska vedeného týmto neprávom podceňovaným Vukom Brankovićom.

Celkový počet celého srbského kresťanského vojska dohromady bolo asi 30 tisíc vojakov. Formálne sice tomuto celému srbskému kresťanskému vojsku velel srbský car Lazar, fakticky ale srbské vojsko nemalo úplne jednotné velenie, malo totiž viacerých vojvodcov, zatiaľ čo naopak naproti tomu na čele tureckého vojska stál iba jeden jediný autokratický vojvodca, ktorý priamo velil celého tureckému vojsku, a týmto jediným autokratickým vojvodcom celého tureckého vojska bol turecký sultán, ktorý mal nepochybne väčšou právomoc, než akú v rámci srbského kresťanského vojska mal srbský kresťanský car Lazar, ktorý sa mohol pokladať iba za prvého medzi rovnými. A hlavne turecké oddiely výrazne prevyšovali armádu srbských kresťanov svojou početnosťou.

Podobne ako tomu bolo aj v najnovšej histórii od roku 1991 na odvekých srbských územiach na časti z formálne komunistami stanovenom teritoriu bývalej socialistickej zväzovej republiky Chorvátsko (Republika Srbská Krajina, Baranja atd.) a neskôr aj na srbských územiach bývalej socialistickej zväzovej republiky Bosna a Hercegovina, kde vznikla bosenská Republika Srbská, a nakoniec i v Kosove a Metohiji boli všetky triumfy na strane separatistických Chorvátov, bosenských muslimov, Albáncov plus ich v pozadí stojacich pánov a dám z USA a západných satelitov USA, na ktorých politickú objednávku ich lokajskí separatistickí Chorváti, bosenskí muslimovia, Albánci a ďalší antijuhoslovanskí separatisti pracovali. Srbi a ostatní projuhoslovansky zmýšlajúci občania bývalej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie ostatných národností mali a majú vo svojom spravodlivom boji za Juhosláviu, a neskôr na srbskách územiach v Republike Srbská Krajina, Baranja, bosenská Republika Srbská, a nakoniec i v samotnej juhosrbskej provincii Kosovo a Metohiji a Srbsku vôbec iba jeden jediný triumf vo svojich rukách, a to vedomie, že ich boj bol a je spravodlivý; zatiaľ čo niet ani najmenších pochybností o tom, že americkí a západní imperialisti a ani ich miestni lokaji z radov protijuhoslovansky zmýšlajúcich chorvátskych, bosenskomuslimských, albánskych a iných protijuhoslovanských separatistov rozhodne v žiadnom prípade ani len omylom nemohli mať psychologický pocit o spravodlivosti svojho protijuhoslovanského či protisrbského boja. A úplne rovnako tomu bolo aj v bitke na Kosovu poli v roku 1389, kedy taktiež na strane stredovekých kresťanských Srbov bol iba tento príjemný pocit, pretože aj oni vedú iba obranný spravodlivý boj, zatiaľ čo osmanskí Turci si určite museli byť vedomí si toho, že ich podobne ako je tomu dnes u USA a amerických satelitov taktiež dobyvačná agresia proti mierumilovným Srbov rozhodne v žiadnom prípade ani len omylom analogicky ani v tomto prípade nemôže byť ničím spravodlivým. A taktiež úplne rovnako ako je tomu dnes v prípade agresie USA a amerických satelitov po roku 1991 proti Juhoslovanom a Srbom, tak i v roku 1389 tiež všetky ostatné triumfy boli v rukách protisrbského dobyvačného agresora.

Turecké vojsko tvorila jazda, ktorá sa skladala z osobnej gardy sultána, tureckých feudálov — sipahiov, a ľahkých oddielov — akindžiov. Pechotu tvorili kopijníci a predovšetkým obávaní janičiari.

Janičiari boli elitné jednotky, tureckej pechoty, ktoré turecký osmanský režim utváral z mužov, ktorí boli vychovaní z pôvodne veľmi malých kresťanských chlapcov, ktorí boli pri dobyvačných tureckých výbojoch v cudzých kresťanských krajinách osmanskými Turkami cieľavedome násilne unášaní od svojich kresťanských rodičov do samotnej osmanskej tureckej rýše, pričom samotní ich kresťanskí rodičia i s ostatnými súrodencami a členmi svojej rodiny boli surovými Turkami prakticky vždy povraždení a ich príbytok vylúpený a vydrancovaný, a potom po vydrancovaný všetkého, čo pre Turkov malo nejakú cenu ihneď to, čo zostalo bolo podpálené, aby všetko ostatné zhorelo. Samotní títo do Turecka unášaní malí kresťanskí chlapci boli následne potom v Turecku jednak podrobení plánovite cieľavedomému, mimoriadne agresívnemu politickému i náboženskému "vymývaniu mozgov" spojeného s militantnou ideologickou indoktrináciou s cieľom zámerného vychovania z nich striktne v ideologickom rámci tureckého osmanského režimu ideologicky zapálenách fanatikov pre myšlienku násilného šírenia islamu vojenskou dobyvačnou cestou vojsk osmanského Turecka do ostatných krajín, a pod touto zámienkou "šírenia islamu" boli vychovávaní nenápadne konkludentne fakticky aj v duchu agresívne dobyvačnej a imperialisticky rozpínavej čiste politickej svetovlády osmanskej tureckej rýše so svojim autokratickým tureckým sultánom, ktorý by sa mal fakticky podľa tejto ideológie stať absolutistickým vladárom celého sveta, a tento svet by navyše mal byť násilne islamizovaní. A ruku v ruke s touto "ideologickou výchovou" týchto pôvodne kresťanských chlapcov išiel aj ich práve tak cieľavedomý vojenský výcvik vychovávajúci z nich dokonale bezohľadné doslova "stroje na zabíjanie", ktoré potom v dospelosti boli po tejto svojej od ranného detstva trvajúcej výchovy a výcviku používaní osmanskou tureckou ríšou v dobyvačných vojnách ako vojensky elitná zložka dobyvačného tureckého vojska. A pretože janičiari boli elitou tureckej pechoty, ktorí i v rámci už i tak mimoriadne krutého tureckého vojska "vynikali" i mimoriadne surovou krutosťou k nepriateľským vojakom i civilistom, niet sa čomu čudovať tomu, že ľudia sa janičiarov veľmi báli a janičiari boli plným právom tou najobávanejšou a najnenávidenejšou zložkou tureckého vojska vôbec!

Okrem tohoto pravidelného vlastného tureckého vojska sa proti kresťanským Srbom postavili - ostatne úplne analogicky rovnako ako je to celkom obvyklé aj v dnešnej dobe na prelome druhého a tretieho tisícročia po Kristu - vojenské jednotky zložené z rôznych zradcov a kolaborantov, respektíve vojenských oddielov, v ktorích čele títo protureckí zradcovia a kolaboranti stáli.

V prípade vtedajšej bitky na Kosovu poli v 14. storočí išlo o rôzne pomocné oddiely niektorých pseudokresťanských tureckých vazalov, vrátane niektorých vazalov i z radov srbských feudálov. A bolo to v tej dobe z čiste vojenského hľadiska oproti dnešku tým horšie, že celkový počet protureckých vojakov pod velení týchto často dokonca v mnohých prípadoch i priamo pseudokresťanských kdejakých kolaborantov a zradcov početne vojensky rozhodne nebol zanedbateľný, pretože odhaduje sa, že na bojové pole týchto protureckých kolaborantov a zradcov dorazilo okolo 8-tisíc; čo je veľký rozdiel oproti dnešnej súčasnosti na prelome druhého a tretieho tisícročia po Kristu, kedy účasť kolaborantských vojenských oddielov vo vojnových konfliktov na strane dobyvačného vojnového agresora z čiste vojenského hľadiska je obvykle fakticky iba symbolická, pretože hlavný zmysel ich spoluúčasti na dobyvačnej vojenskej agresii po boku hlavného vojnového agresora nie je v podstate ani tak v samotnej vojenskej pomoci hlavnému vojenskému agresorovi v jeho vojenskej dobyvačnej agresii, ale hlavný zmysel ich spoluúčasti na dobyvačnej vojenskej agresii po boku hlavného vojnového agresora spočíva predovšetkým v propagandistických dôvodoch; a hlavný vojnový agresor má z propagandistických dôvodov dokonca i eminentný záujem mať čo najviac týchto hoc i len takto symbolických spojencov pri svojej agresii, aby to vytváralo u verejnosti psychologicky falošný dojem účasti pokiaľ možno "čo najväčšieho množstva" spolubojujúcich armád na strane hlavného agresora, a to i za cenu toho, že z vojenského hľadiska pôjde iba o úplne bezvýznamne malé spojenecké oddiely. Vojensky je ich pomoc hlavnému vojenskému agresorovi mizivá, ba dokonca z čiste vojenského hľadiska často sú fakticky hlavnému vojenskému agresorovi skôr na obtiaž čo má vôbec robiť, respektíve kam ich má vôbec zaradiť, aby týchto zopár iným jazykom rozprávajúcich spojeneckých vojakov pokiaľ možno do celkovej organizácie vojenskej agresie hlavného vojnového agresora vnášalo mu čo najmenej zmätku a chaosu. Ostatne tak tomu bolo už v roku 1941 pri intervencii do ZSSR, kedy po boku nacistického Nemecka ako hlavného agresora sa na tejto vojne proti ZSSR zúčastnili i početne z čiste vojenského hľadiska bezvýznamne malé vojenské oddiely jeho spojencov. A úplne rovnako tomu tak bolo i pri agresii USA ako hlavného agresora pri americkej dobyvačnej agresii proti bosenskej Srbskej republiky v roku 1995 či proti samotnej Juhoslovanskej zväzovej republike v roku 1999, alebo i pri obidvoch amerických agresiách proti Irackej republike či americkej agresii proti Afganistanu, ku ktorej došlo na počiatku 21. storočia. Hoci dnes z čiste vojenského hľadiska často sú fakticky hlavnému vojenskému agresorovi jeho spojenci skôr viac na obtiaž než k vojensky efektívnemu úžitku, z hľadiska čiste propagandistického majú títo spojenci hlavného vojenského agresora svojou spoluúčasťou na dobyvačnej vojenskej agresii po boku hlavného vojnového agresora pre neho obrovský propagandistický význam, ktorý propagande hlavného vojenského agresora umožňuje propagandisticky skrývať sa za akúsi údajne vraj vôľu čo najširšieho "medzinárodného spoločenstva", respektíve skutočná realita a pravda sa propagandisticky prekrúti ako nejaký hyperbolicky zdeformovaný negatív, kedy z hlavného vojnového agresora sa stáva div nie nezištný a humánny nositeľ pravdy a lásky, ktorý ústami nechvalne známeho demagóga a vojnového štváča Václava Havla činí "humanitárne bombardovanie", a teda kedy v rozpore s objektívnou pravdou sa z nevinnej obete agresie stáva div nie samotný agresor.

V 14. storočí však ale ešte neexistovali ani masmédiá a ani novinári a pojem propagandy v dnešnom slova zmysle bol v tej dobe ešte úplne neznámy. A spoluúčasť asi 8.000 vojakov z radov vojsk pseudokresťanských kolaborantov a zradcov na tureckej strane, kedy sa na bitevnom poli ešte nepohybovali mnohomilionové armády ako je tomu dnes, ale iba stredoveké armády v rozsahu maximálne niekoľkých desiatok tisíc vojakov preto rozhodne z vojenského hľadiska v žiadnom prípade nemožno považovať za vojensky bezvýznamnú. Vzťah týchto pseudokresťanských vazalských kolaborantov a zradcov k tureckému sultánovi bol v tej dobe určovaný záväzkami, ktoré vyplývali z ich vazalského postavenia. Osmanskí Turci počas expanzie na Balkán získané územia často aj neovládali priamo, ale prenechávali ich často aj kdejakým, niekedy dokonca aj pseudokresťanským kolaborantom a zradcom, a to niekedy dokonca aj pseudokresťanským kolaborantom a zradcom pochádzajúcim z radov bývalých "kresťanských" vladárov daného teritoria, ktorí si doslova ako satanskú ponuku mohli za túto svoju faktickú zradu nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa aj ponechať svoju formálne vraj "kresťanskú vieru", ako keby podľa predstáv týchto pseudokresťanských kolaborantov a zradcov, ktorí skrze svoju službu tureckému sultánovi slúžia samotnému diablovi Satanovi, pretože podstatou takzvanej "kresťanskej viery" u týchto protureckých pseudokresťanských vazalských kolaborantov a zradcov bola iba akási ich pseudoliturgická šaškáreň, ktorá navonok napodobuje kresťanské liturgické obrady, a nie oddaná služba nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, za ktorú je každý skutočný kresťan vždy pripravený radšej zomrieť, než svojho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa zradiť.

A Turci výmenou za toto ponechanie týmto svojim pseudokresťanským kolaborantom a zradcom ich čiste vonkajškové liturgické obrady, ktoré navonok napodobovali kresťanské liturgické obrady sa od týchto pseudokresťanských vazalských kolaborantov a zradcov od ich tureckých pánov požadovala kolaborantská lojalita spojená s aktívnou účasťou vo vojnových konfliktoch na strane osmanského Turecka, nech by prebiehali kdekoľvek a proti komukoľvek, a to samozrejme že aj na agresívnych dobyvačných vojnách proti skutočne kresťanským vladárom, štátom a národom.

Keň nadišiel deň svätého Víta (srpski: Vidov dan), čo podľa našeho dnešného gregoriánskeho kalendára pripadá na deň 28. júna, avšak v tej dobe podľa vtedajšieho juliánskeho kalendára bol presne útorok dňa 15. júna 1389, kedy z pohľadu nás kresťanov na tento sviatočný deň veľkého kresťanského svätca svätého Víta, sa na Kosovu poli, nachádzajúcom sa na rovine medzi dnešným kosovským Vučitrnom a dnešnou kosovskou metropolou Prištinou, sa v skorých ranných hodinách zoradili obe armády: dobyvační osmanskí Turci a udatne sa brániaci kresťanskí Srbi, ktorí boli pripravení práve tu v samom srdci stredovekého Srbska na Kosovu poli na rozhodujúci boj proti tureckej presile.

Pokiaľ ide o kresťanskú srbskú armádu, ako som sa už vyššie zmienil, zaujali kresťanskí Srbi svoje bojové pozície v samom srdci Srbska na Kosovu poli v takej konfigurácii, že ľavé krídlo vojsk kresťanských Srbov tvorili bosenské oddiely Vlatka Vukovića, stred zaujal samotný srbský car Lazar a pravé krídlo vojska vojsk kresťanských Srbov tvorili kosovské oddiely Lazarovho kosovského kresťanského srbského spoluvladára a priameho pána Kosova Vuka Brankovića.

Pokiaľ ide o Turkov, náprotivnú stranu poľa proti koalícii vojsk kresťanských Srbov zaujali v samom srdci Srbska na Kosovu poli turecké osmanské vojská s ambíciou uštedriť tu v samom srdci Srbska na Kosovu poli udatne sa brániacim koaličným vojskám kresťanských Srbov definitívnu porážku. Pokiaľ ide o konkrétnu konfiguráciu tureckých vojsk na Kosovu poli, turecké úderné jednotky, pozostávajúce z janičiarov a jazdeckej gardy, sa zhromaždili v strede bojového poľa, ktorému obdobne ako na srbskej strane bol vojvodcom samotný srbský car Lazar, tak zase úplne analogicky taktiež aj turecký stred by zaujal samotný turecký sultán Murad, keby on sám nebol býval ešte pred samotným začiatkom bitky na Kosovu poli usmrtený statočným srbským bojovníkom, ktorý nebojácne prenikol až do samotného stredu nepriateľského tureckého tábora k stanu samotného tureckého sultána Murada, aby ho zabil; a pravé i ľavé krídlo tureckých vojsk nebyť neočakávanej smrti mali zaujať turecké oddiely vedené synmi tureckého sultána Murada, ktorými boli starší Muradov syn Bajazid, ktorý po nečakanej smrti otca sultána Murada sám zaujal Muradovo miesto, a mladší Muradov syn Jakub. A tak najvyšší vrchným veliteľov tureckých vojsk, ktorý v samotnom srdci Srbska na Kosovu poli viedol vojská osmanských Turkov do bitky dňa 15.6.1389 bol Muradov starší syn Bajazid, ktorý po náhle zabitom otcovi Muradovi sám zaujal jeho miesto, a ihneď pre istotu Bajazid aj zavraždil svojho mladšieho brata Jakuba.

Navzdory veľkej, obrovskej tureckej presile rozhodne nebol boj kresťanských Srbov na svojej domácej pôde v samotnom srdci Srbska na Kosovu poli ani zďaleka bojom beznádejným. Dokonca pri protiútoku srbského pravého krídla na čele s kosovským vladárom Vukom Brankovićom proti ľavému tureckému krídlu, pozostávajúcemu z ázijského kontingentu osmanských vojsk sa tejto kosovskej kresťanskej srbskej ťažkej jazde pod priamym velením kosovského vladára Vuka Brankovića podarilo v tejto časti bojiska totálne zničiť drvivú väčšinu predsunutých tureckých strelcov a kopijníkov, z ktorých takmer nikto z týchto Turkov neprežil tento zničujúci protiútok kosovskej kresťanskej srbskej ťažkej jazde pod priamym velením kosovského vladára Vuka Brankovića, a úspešne potom Vuk Branković pokračoval v protiútoku aj proti tureckej jazde, ktorá stála v druhom slede tureckého ľavého krídla, kde bola Brankovićova prevaha nad tureckou jazdou na tomto krídle taktiež nesporná, aj keď uštedrenie obdobne totálnej porážky na tomto tureckom ľavom krídle dislokovanej tureckej jazde sa mu už celkom nepodarilo.

Hlavný nápor stredu a pravého krídla Turkov sa postupne sústredil na stred kresťanských srbských šíkov v čele zo srbským carom Lazarom, a na týchto častiach bojiska bola zas výrazná prevaha vojsk osmanských Turkov nad vojskami koalície kresťanských Srbov. Aj tak hlavným tureckým silám sa nepodarilo dosiahnuť jednoznačného víťazstva v bitke na Kosovu poli, a táto bitka sa nakoniec skončila stiahnutím sa oboch vojsk z miesta stretnutia potom, čo na bojisku ostalo nespočetné množstvo mŕtvych na každej strane, čo potvrdzujú ako srbské, tak i turecké pramene. A hoci táto bitka na Kosovu poli sama o sebe sa skončila fakticky nerozhodne vzájomným vykrvácaním srbských i tureckých vojsk na bitevnom poli; i tento nerozhodný výsledok bitky na Kosovu poli v konečnom dôsledku fakticky znamenal turecké víťazstvo, pretože pre obrovskú osmanskú tureckú ríšu bolo nahradenie si vojnových strát utrpených v bitke na Kosovu poli oveľa jednoduchšie a rýchlejšie než tomu mohlo byť u oveľa menších a menejpočetnejších kresťanských Srbov.

Osemnásť kilometrov južne od Vučitrna sa týči už z diaľky dobre viditeľný monument — Muradova turba. Táto malá mešita bez minaretu tu nie je postavená náhodou. Stala sa totiž pamätníkom pripomínajúcim miesto sultánovej smrti a hrobkou, v ktorej sú uložené jeho vnútornosti. Samotné Muradovo telo osmanskí Turci odviezli po boji so sebou a pochovali ho vo vtedajšom hlavnom meste emirátu Burse v Malej Ázii. Niekoľko kilometrov južnejšie od miesta posledného odpočinku tureckého vládcu sa nachádza skvost srbského stredovekého umenia — kláštor Ravanica. V roku 1989 sa jeho múry stali svedkom pompéznej ceremónie. Po dlhých rokoch sa sem vrátili telesné pozostatky druhého aktéra kosovskej bitky — cara Lazara. Kosovo pole sa teda pre Murada i Lazara stalo miestom, kde si na nich počíhala smrť.

Prvým významným svedectvom o tejto udalosti sa stal list florentských mešťanov adresovaný bosnianskemu bánovi Tvrdkovi, v ktorom sa píše: „Nech sú blahoslavení i tí dvanásti šľachtici – družina, ktorá sa prebila oddielmi nepriateľských jazdcov, mečmi si prekliesnila cestu a v najtuhšom trysku prenikla až k sultánovmu stanu… Nech je nad všetkých blahoslavený i onen junák, ktorý usmrtil vojvodcu takého veľkého vojska mečom, smelo mu vrazeným pod hrdlo a do slabín.” Tento muž, ktorý zabil sultána, vzal na seba aureolu mučeníka a spolu s kniežaťom Lazárom vystúpil na najvyšší vrchol nebeského panteónu srbských hrdinov. Predpokladá sa, že tento srbský hrdina, ktorý osobne zabil sultána Murada sa v skutočnosti volal Miloš Kobilić a že iba neskôr v ďalších srbských kronikách bolo jeho priezvisko zkomolené z pôvodného priezviska Miloš Kobilić na Miloš Obilić. Ale nech už sa tento statočný srbský hrdina, ktorý zabil samotného tureckého sultána Murada svojim skutočným priezviskom volal Miloš Obilić alebo Miloš Kobilić, nič to nemení na tom, že turecký sultán Murad bol usmrtený, a preto sa samotnej bitky na Kosovu poli už sultán Murad nezúčastnil.

Nezávisle na tom aj Grécke pramene kategoricky popierajú, že by sa turecký sultán Murad zúčastnil na bitke na Kosovu poli a že by padol až v boji. Dokazujú aj ony, že jeden skvelý srbský bojovník ešte pred bitkou na Kosovu poli dobrovoľne podstúpil najkrajší boj zo všetkých, ku ktorým došlo. Volal sa Milan (= Miloš). Podľa tejto od už vyššir citovaných, v detailoch trochu odlišnej "gréckej verzie" srbský car Lazar Milanovi (Milošovi) prisľúbil, že dostane všetko, čo si bude želať, a ten prišiel na koni a vzbroji do Muradovho tábora, predstierajúc, že je nejaký dezertér z kresťanského srbského vojska a súčasne i kolaborantský odpadlík, ktorý prebehol na tureckú stranu. Murad si to aspoň teda o ňom asi skutočne i pomyslel, pretože rozkázal, aby mu ustúpili z cesty, nechali ho priblížiť sa k nemu a povedať, čo má na srdci. Keď sa Milan, pripravený použiť kopiju, dostal do blízkosti sultána, vrhol sa do najskvelejšieho útoku, o ktorom sme počuli, sultána nebojácne zabil, a sám takto hrdinsky zahynul súčasne s ním.

Turecké kroniky jednoznačne hovoria o víťazstve svojich. Hodnotu týchto dokumentov však ale znižuje veľký časový odstup, ktorý vzďaluje ich autorov od kosovskej udalosti. Lživo nevieryhodný je aj samotný štýl týchto kroník, so sklonmi k lživo prehnanému zveličovaniu počtov kresťanských bojovníkov, tj. objavujú sa údaje o 100 000 a viac mužoch na srbskej strane, ako aj ich lži ohľadom zloženia týchto kresťanských bojovníkov, tj. na bitke na Kosovu poli sa podľa týchto tureckých kroník údajne vraj zúčastnili aj Česi a Frankovia atd.

Isteže o porážke Srbov hovoria dokonca aj mnohé srbské hagiografické diela venované životu kniežaťa či cara Lazara, ako i neskoršie kroniky a takéto hodnotenie udalosti sankcionovala aj ľudová tradícia. Avšak autentické pramene, ktoré sa objavujú bezprostredne po skončení osudného stretnutia, hovoria inou rečou. V niektorých z nich sa spomína iba samotná udalosť a smrť oboch vladárov. V jednom dokumente sa srbský bán bosnianskej bánoviny Tvrdko, ktorý poslal na pomoc srbskému carovi Lazarovi svoje oddiely, zmieňuje o tom, že jeho vojsko sa vrátilo s malými stratami, zatiaľ čo Turci utrpeli veľkú porážku. V spomínanom liste florentských mešťanov sa rovnako uvádza slávne víťazstvo srbských kresťanov, o ktorom už dávno prichádzali správy a listy mnohých ľudí. Takisto francúzsky kronikár si ešte pred októbrom 1389 zapísal, že „sultán Murad bol úplne porazený v srbských krajinách. On i jeho syn padli v boji, ako aj najchrabrejší z jeho bojovníkov.” Je zrejmé, že zabitie mocného tureckého sultána Murada, postrachu Európy, úplne zatienilo ostatné momenty bitky a mohlo navodiť prehnane optimistický dojem z víťazstva kresťanov v Srbsku. Muradova smrť sa totiž spájala s predpokladom mocenských rozporov v Osmanskej ríši a oslabenia jej pozície. Avšak aj keď fakticky bitka na Kosovu poli v samom srdci Srbska sa samotná ako taká z čiste vojenského hľadiska skončila nerozhodne, jeden podstatný rozdiel tu predsa len bol. Zatiaľ čo nový turecký sultán Bajazid rýchlo skonsolidoval moc a doplnil vojsko, na strane Srbov už nebolo nikoho, kto by mohol pokračovať v ďalšom odpore. Na bojisku Kosovho poľa v samom srdci Srbska ostal nehybne ležať celý výkvet srbskej šľachty, hlavné jadro ozbrojených síl, ktoré nebolo možné nahradiť.

„NAJJASNEJŠÍ A NAJKRESŤANSKEJŠÍ PANOVNÍK! Dostali sme správu o preslávnom víťaz­stve, ktoré Vašej Jasnosti dopriala nevý­slovná dobrotivosť všemohúceho a več­ného Boha, z výšin sledujúceho svoje stádo, o víťazstve, ktorým sa kochajú slová Vášho listu. Tak sa i my, šťastní v duši, spoločne s najvyššou mocou Váš­ho Veličenstva z neho preveľmi raduje­me. Aj keď sme sa už dávno prostredníc­tvom správ i mnohých listov dozvedeli, že Vašej Vznešenosti bol z neba daný tento víťazný triumf, a teda nám bolo dobre známe, že 15. dňa mesiaca júna vo veľkom krviprelievaní padla spupná neopatrnosť a neopatrná spupnosť Murada, stúpenca Mohameda, ktorý sa ná­silne zmocnil ríše Frýgov čiže Turkov… i tak nás potešilo, že to všetko bolo oznámené našej pokornej maličkosti kráľovskou listinou. Lebo čo by sa nám, skutočným ctiteľom Krista, mohlo kraj­šieho a slávnejšieho zvestovať než správa o boji, o ktorom zvesť musí trvať po všetky veky a v ktorom padli také tisíce Trójanov a neveriacich, spoločne s ich hrozným vládcom.”(Z blahoprajného listu florentských mešťanov bánovi Bosny Tvrdkovi).

Kosovskou bitkou sa však dejiny stredovekej srbskej štátnosti neskončili. Lazarov syn Štefan využil dočasné oslabenie osmanskej moci po tom, čo osmanskí Turci utrpeli vo východnej ázijskej časti svojej ríše drvivú porážku od Mongolov, ktorá srbskému štátu ako i ostatným krajinám a národom poskytlo dočasný pokoj od dobyvačných osmanských Turkov, vďaka čomu tieto mierové časy na balkánskom poloostrove umožnili Srbom kolonizovať rozľahlé do tej doby neobývané územia nachádzajúce sa na sever od obývaných území vtedajšieho Srbska, vďaka čomu sa fakticky rozšírili severné hranice srbského štátu na sever, až k Dunaju. A paradoxne sa práve tento útvar napriek zložitým politickým okolnostiam tešil z dočasného ekonomického a kultúrneho rozkvetu.

Zdanie bolo však ale klamlivé. Nie náhodou srbský kronikár 15. storočia ešte pred pádom poslednej srbskej pevnosti Smederevo do rúk Turkov trpko konštatoval, že na Kosovom poli bolo zničené nielen srbské vojsko, ale aj samotný srbský štát. Súčasníci, ktorí bolestne prežívali túto agóniu, ako i nasledujúce generácie žijúce pod tureckou nadvládou sa spätne vracali do minulosti a hľadali príčinu svojej neradostnej situácie. Ich záver bol jednoznačný: bitka na Kosovom poli v samom srdci Srbska sa stala symbolom porážky a stáročnej tureckej poroby. Komu však za jej výsledok pripísať rozhodujúci podiel? Rozpínavej tureckej moci, alebo nejednotnosti vo vlastných radoch? Srbská ľudová tradícia na túto otázku našla odpoveď:

Hlavným pôvodcom katastrofy v samom srdci Srbska na Kosovom poli sa stal údajne vraj sám jeho vtedajší vládca a Lazarov spojenec Vuk Branković. Podľa legiend sa údajne vraj Vuk Branković ešte pred bitkou zaplietol do sporu práve s neskorším hrdinom Milošom Obilićom. Nespravodlivo obvinený Obilić chcel dokázať vernosť kniežaťu či caru Lazarovi a vybral sa do tábora tureckého sultána, aby ho zabil.

Je to ale i na prvý pohľad zrejme iba vybájená legenda, hoci teoreticky môže obsahovať aj nejaké eventuálne i skryté a utajené súvislosti, pretože už o pár desiatok rokov po kosovskom boji sa v jednej kronike spomína motív nespravodlivo očierneného hrdinu i rozbroje medzi srbskými veľmožmi.

Tieto lživé špekulácie sa objavujú aj neskôr v diele Mavra Orbiniho z Dubrovníka, ktorý lživo tvrdí, že „A Vuk Branković, zať kniežaťa Lazara, sa údajne vraj zachránil skoro s celým vojskom, lebo sa, ako niektorí hovoria, údajne vraj tajne dohovoril so sultánom, že údajne vraj zradí Lazara, čo údajne vraj aj urobil, aby dostal jeho ríšu.” Zatiaľ čo knieža či car Lazar napriek predtuche neodvratnej porážky nesklonil hlavu a pred pozemským svetom dal prednosť vyššej, nebeskej pravde, Vuk Branković údajne vraj konal v rozpore s najsvätejšími ideálmi. Na jednej strane car Lazar ako mučeník a svätec, na strane druhej Vuk Branković ako údajne vraj vierolomný zradca.

V skutočnosti však ale historická objektívna pravda je úplne iná!

Brankovićova činnosť po bitke v samom srdci Srbska na Kosovom poli sa s uvedeným lživým tvrdením úplne rozchádza. Veď ešte niekoľko rokov po nešťastnej bitke Na Kosovu poli samotný a fakticky izolovaný pravý kresťan Vuk Branković kládol Turkom hrdinský a húževnatý odpor a nakoniec zomrel radšej dobrovoľne v biede v zahraničí, než aby sa vzdal ďaľšieho odboja proti Turkom a stal sa tak namiesto exilu na svojom kosovskom panstve tureckým vazalom.

Ba dokonca zatiaľ čo pravý kresťan Vuk Branković zastával i po bitke na Kosovu poli jediný správny a rozumný postoj kategoricky odmietajúci akékoľvek rokovania o akýchkoľvek nárokoch tureckých nepriateľoch voči kresťanským Srbom, a než podrobiť sa tureckým dobyvateľom, to radšej pokračovať v obrannej vojne proti Turkom aj naďalej, ba dokonca tento jedine pravý a správny kresťan Vuk Branković bol otcom velice rozumnej myšlienky pokúsiť sa pre vojnu proti Turkom získať aj uhorského kráľa.

Naopak skutočným zradcom bola práve carica Milica, vdova po padlom srbskom carovi Lazarovi, ktorá v ostrom protiklade s rozumnými postojmi správneho kresťana Vuka Brankovića nielenže všetky tieto jediné možné správne riešenia, ktoré navrhoval Vuk Branković kategoricky odmietla, ale navyše ešte k tomu sa táto carica Milica i so svojimi synmi vydala na cestu otvorenej odpornej zrady a podlej zbabelej kolaborácie s tureckým sultánom, uznala jeho nadvládu nad Srbskom, stala sa jeho "verným" vazalom, ba dokonca zrejme aj následovne sa ako turecký vazali carica Milica a jej synovia podielali ako zradcovia a kolaboranti vo vojne na tureckej strane proti vernému služobníkovi nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa Vukovi Brankovićovi, ktorý sa i navzdory nátlaku carice Milice a spol. kategoricky odmietal stať obdobným zradcom na Kosove.

A nielen carica Milica a jej synovia, ale k rovnakým zradcom a kolaborantom ako bola carica Milica a jej synovia nepochybne patrí aj legendami lživo velebený proturecký kolaborant a zradca královič Marko. Jeho život je zahalený pravdepodobne iba lživými legendami, s istotou sa vie ale to, že tento proturecký kolaborant a zradca královič Marko bol synom kráľa Vukašina, ktorý s bratom Uglješom padol v bitke proti Turkom pri Marici. Po otcovej smrti sa Marko stal vazalom sultána Murada a zostal mu verný až do smrti, keď ako jeho spojenec nešťastne zahynul v bitke proti kresťanskému valašskému kniežaťu Mirčovi Starému. Ba dokonca je možné i to, že tento proturecký kolaborant a zradca královič Marko sa i zúčastnil na strane Turkov a proti srbským kresťanom i bitky na Kosovom poli.

Napriek tomu všetkému však ale tento proturecký kolaborant a zradca královič Marko hoci bol nesporne vazalom tureckého sultána v mnohých vojnových konfliktov bojujúci na tureckej strane, a to veľmi často bojujúci navyše práve proti brániacim sa kresťanským vladárom; tento proturecký kolaborant a zradca královič Marko napriek tomu všetkému paradoxne neprávom vystupuje v srbských poviedkach, básniach a piesniach ako silný a neuveriteľne odvážny muž, ideál rytiera, ktorý po stáročia opätovne dokazoval svoje chrabré činy v piesňach srbského ľudu.